V Rujnovej Samote Pocichu Dumá Lovecký Zámek Zvlčilého Grófa

V závetrí sosnových hájov spočíva lovecký zámek
Hmly jesene obkružujú jeho vikiere a veže
V osamení salónku mlčanlivo sedzí gróf
Emblém zavrhnutého rodu na gobelíne
Žltkasté svetlo svíček odhaluje steny s parožím, kým rujen roztahuje stríberný
závoj rána ponad šípkové kere a vresoviská
S jutreným krákaním vracá sa z lovu surovec-nestvora
Zvlčilá podoba opadá s mesácem
Po nekeré noci zasýci ho dzivá zver
Neradno však chodzit v blízkost panstva prostému sedlákovi, či ružolícej panne,
čo pred svitaním chce zelín natrhat
V takých drápy obludy chlpatej sa zatnú a ku sosnovej klenbe vznese sa škrekot,
pretínajúc včasnú písen tetrova